Bratislavsky sachovy zvaz

Moje spomienky na šachistov II.

V mojom šachovom živote, ktorý „prevádzkujem“ od svojich siedmich rokov sa vyskytlo mnoho úsmevných príbehov, s ktorými by som sa chcel podeliť so šachistami i nešachistami  v rámci nostalgie, aby skrátka nezapadli do zabudnutia. Takže začíname:

Pioniersky dom: Šach ma naučil hrať otec, táto hra si ma hneď chytila, preto ma zaviedol do Domu pionierov a mládeže Klementa Gottwalda do šachového krúžku. Chodieval som tam pravidelne každú nedeľu dopoludnia i so svojím starším kamarátom z dvora Viktorom Michalom. Krúžok viedol dôchodca doktor Žitňan a stretávalo sa tam pravidelne zo 20 detí. V rámci tohto krúžku sme sa zúčastňovali rôznych podujatí i mimo domu, napríklad to bol Pohár prvého mája v Rači za účasti mládežníkov z bratislavských škôl. S domom pionierov som bol aj tri razy v Prahe na  celoštátnej súťaži pionierskych domov. Táto hra mi učarovala, s kamarátom Viktorom sme hrávali spolu celé popoludnia, pamätám si, že sme raz „prešachovali“ aj Silvestra. Spolu sme sa zúčastnili i medzinárodného žiackeho turnaja v Gottwaldove v roku 1966 a tiež ako nádejní bratislavskí žiaci turnaja v Astorke v roku 1967. Tento turnaj bol ako vedľajší, hlavným bol turnaj juniorov na tom istom mieste za účasti sovietskeho majstra Podgajca, ktorému sekundovali naši Ivan Novák, Lesný, Gross, Kráner, Báňas. Posledne menovaný bol aktuálny, pretože v tom čase vyhral Inter Bratislava vo futbale  nad maďarským  mužstvom  Báňas Tatabánya 7 : 0. V tom istom roku sa v Bratislave konali Majstrovstvá Československa v šachu jednotlivcov na Bernolákovom internáte. Chodil som sa tam pozerať denne, utkvel mi v pamäti najmä majster Július Kozma, ktorý turnaj i vyhral napriek tomu, že ako jediný chodil v jeho priebehu do práce (bol novinár).V rámci turnaja sa konala simultánka, ktorú hral účastník majstrovstiev Ervín Nowak a my s Viktorom sme našu spoločnú partiu proti tomuto borcovi vyhrali. Po prvý raz som začal hrávať v jednom družstve s mužmi ako 12–ročný v roku 1965. Bolo to za TJ Vinohrady Stavokombinát, kam nás jednu nedeľu zaviedol doktor Žitňan z pionierskeho domu. Myslím, že vtedy som prvý raz  videl ako sa partia zapisuje a ako sa hrá pomocou šachových hodín vážna partia. Ocitli sme sa vo veľkej miestnosti, kde bolo rozohraných asi dvadsať partií, každý sa tváril vážne a hlavne tam bolo nezvykle ticho. Nás mladých si „zobral do parády“ pán Varjú, ktorý hodnotil dobrý alebo zlý ťah slovami „To je rin tin rin, to není rin tin tin“. Hrávalo sa striedavo vo Vinohradoch (pri Hlbokej ul.), alebo sme išli hrať von, priznám sa, že nebyť staršieho kamaráta Viktora aj by som veľakrát zablúdil. Hrali sme za É–čko, to bola posledná mestská súťaž a ja som svoje partie väčšinou vyhral.

 

Šachová preukážka: Na vojne som bol v Chebe. Kto sa tam dostal z vojakov z povolania (tzv. lampasákov) vedel, že je „načisto zahrabaný“ a v podstate na nejaký výcvik proti imperialistom kašľal. Našli sa však takí, ktorí vojnu žrali aj tam. Medzi takých patril aj náčelník štábu práporu zvaný Kaktus (nadporučík, meno som už zabudol). Za svoju „usilovnosť“ bol odmeňovaný vojakmi už v civile, ktorí na neho nevedeli zabudnúť tým spôsobom, že mu posielali na jeho adresu do bytu balíky knižiek na dobierku, ktoré jeho manželka musela pri prevzatí na pošte zaplatiť. Samozrejme, že knižky boli väčšinou zamerané na tematiku pestovania rastlín, najmä kaktusov... Keď sa „Kaktus“ dozvedel, že ja mám priepustku na hranie šachov v miestnom klube dva razy do týždňa až do 23 hodiny, nevedel to stráviť a rozkázal mi, aby som mu predmetnú preukážku vydal. Preukážku som vydal so slovami „Aj tak Vám nepoviem, kto Vám posiela tie knižky“, na čo Kaktus sčervenel v tvári a vydal ďalší rozkaz „Svobodníku Mikuláši, rozkazuju Vám uvést jména, kdo mi posílá ty knížky“! Ja som odmietol, na čo začal vytáčať telefón „Závodčí, závodčí“ – to akože basu, ale ja som sa presvedčiť nedal. Do basy som napokon nešiel, ale prišiel som o preukážku, knižky však chodili naďalej...

Mŕtve duše: Šachový oddiel Športbyt Bratislava bol založený v rámci TJ s rovnakým názvom v roku 1984. Funkcionári Slovenského zväzu bytových družstiev podľa môjho názoru tak urobili z kratochvíle a nedostatku inej zábavy. Ústrednou myšlienkou bolo využiť nebytové priestory v bytových domoch a zriadiť v nich mini telocvične. Za tým účelom sa odsúhlasilo, že každý člen družstva  v Bratislave prispeje ročne na rozvoj telovýchovy jednou korunou. Myšlienka to bola dobrá a istý čas to tak fungovalo, vytvorilo sa v Bratislave asi 30 takýchto mini telocviční, pričom zariadenie dotoval SZBD.V telovýchovnej jednote boli aj iné oddiely napr. ping-pongový, alebo oddiel orientačného behu. Predseda jednoty bol aj predsedom strany. Jednota dostala k dispozícii aj dvojizbový byt na Palackého ulici, kde sa „utužovali“ priateľstvá, hrali karty a pod. Súčasťou bytu boli aj skladové priestory, kde sa nachádzali sady kvalitných lyží a tenisových rakiet ku potrebe vyvolených. Podarilo sa nám získať do zostavy dvoch veľmajstrov  Mokrého a Štohla. I keď bol socík, ani taký veľmajster nebude hrať zadarmo, preto bolo potrebné niečo vymyslieť. Napokon sa stal Igor  Štohl členom murárskej čaty (hodiny a výkony  mu písal jeho majster Štefan Ďurďovič) a Karel Mokrý bol asistentom na právnom oddelení (hodiny som mu písal ja). Bodku za týmto urobila revolúcia a príchod VPN na bytové družstvo, keď sa na nástenke objavilo „Kto sú to Štohl a Mokrý, chceme ich vidieť“!, a veľmajstri pošli za zárobkami ďalej. Do pracovného procesu bol zaradený i takmer nevidiaci  šachista Ivan Novák a to do pozície zvárača vo VSŽ Košice. Pri prijímaní do zamestnania vyfasoval veľkú tašku z bravčovej kože s náradím s tým, že ho majster poučil, aby si čerpal pravidelne dovolenku, lebo na to je citlivý. Problémy nastali pri výstupe, musel vrátiť i také pomôcky, ktoré nevyfasoval – napr. prilbu, pričom tú veľkú výstupnú pečiatku dostal až po tom, keď zohnal 10 malých z rôznych oddelení. Keď sa ho vedúci pýtal, že prečo vlastne odchádza, po odpovedi, že klub sa rozpadol, ho ešte skúsil „zlomiť“, aby ostal...

Nie je byt ako byt: V súvislosti s príchodom veľmajstra Mokrého do nášho klubu nastala potreba vyriešenia jeho bytovej otázky. Karel ako čerstvo ženatý Moravák (zobral si Slovenku), túto potrebu intenzívne pociťoval. Jedného dňa sme sa s ním zobrali za samotným predsedom Slovenského zväzu bytových družstiev Blažkom (veľké brucho, asi 120 kg), ktorý súčasne zastával funkciu podpredsedu ústrednej revíznej komisie KSS. Privítal nás so slovami „sadnite si súdruhovia, takže tuná súdruh športovec potrebuje byt“. Vzápätí sa opýtal „A je to dobrý súdruh, spoľahlivý?“ a po uistení, že áno, zodvihol telefón. „Šaňo, máš ešte niečo z tej zahusťovačky? Dobre tak mi spusti jeden trojizbový“. Po položení telefónu oznámil Karlovi „tak súdruh do troch týždňov sa môžeš sťahovať“! Karel skutočne uvedený trojizbový byt aj dostal, ale súvisiace skutočnosti som sa dozvedel až neskôr. Šaňo – predseda SBD II dostal stranícku úlohu, neváhal a vedúcej bytového odboru dal príkaz zohnať pre súdruha predsedu dva byty! Jeden už si ulial. Podobným spôsobom to bolo, keď Rybár predseda obvodného výboru strany chcel dva byty, Šaňo tlmočil, že chce byty tri! Kto by si dovolil kontrolovať, koľko bytov to chcel súdruh obvodný predseda. Hral za nás aj Igor Gažík, ale keďže bol len medzinárodný majster, dostal byt iba dvojizbový a musel aj trochu pracovať. Myslím, že bol v priebehu roka na 15–ich turnajoch, kde mal mzdu pochopiteľne refundovanú. V tejto súvislosti spomeniem, ako prejavil želanie o byt pre frajerku jeden vedúci tajomník mestského výboru strany. Súdruh predseda na SBD I ani si neuvedomujúc, že mal počas telefonátu nohy spolu ako v pozore, po vypočutí želania  mu s výčitkou oznámil „Soudruhu tajemníku, to nemáte pro mne těžší úkol“? Z uvedeného vyplýva poznatok, že sa tajili informácie o skutočnom stave bytov, niečo podobné ako keď poľnohospodárski družstevníci zatajovali skutočnú plochu viníc, aby potom mohli na čierno predávať víno...

Satisfakcia: K súdruhovi Blažkovi ešte dodám jednu historku, ktorú mi povedal Viktor Mikulášek (šachista z Rače). Bolo tesne po revolúcii a Viktor vidiac, ako si Blažko už obyčajný človek výsad zbavený kráča po ulici, neváhal a jednu mu natiahol so slovami „To máš za obťažovanie mojej ženy“. Jeho manželka totiž pracovala na SZBD a tak ako ostatné musela strpieť obchytkávanie. Tie, ktoré strpeli viac dostali aj nové byty. Beda tomu, kto sa postavil na odpor. Doktorovi Roháčkovi sa tak pomstil, že po vyhodení sa nemohol zamestnať v Bratislave. Istú satisfakciu získal po novembri, keď sa stal námestníkom Krajského súdu v Bratislave.

Vytriezvovanie: Keď Zdeno Sukuba robil v Dimitrovke (rozumej CHZJD) na zmeny a v Mamute sa blížila dvadsiata hodina, nastalo vytriezvovanie. Zdeno musel byť o 22. hod. na zmene a aby sa ako tak dostavil triezvy, vodili sme ho okolo pivárne. Mal taký dlhý hnedý kabát až po zem a my sme ho držali z každej strany za rukáv. Ako kráčame, odrazu cítime, aký je ľahký. Pátrajúc po príčine sme zistili, že nesieme prázdny kabát, nuž čo, Zdeno z neho vypadol, ale sme ho hneď našli... Hrali sme šachovú ligu s Košicami a na jednej zo šachovníc na strane súpera bol Košičan Geržényi (nech mu je zem slovenská ľahká), ktorý bol taký opitý, že spadol doluznak aj so stoličkou a ostal ležať na zemi ako mŕtvy. Pozbierali sme ho a nechali, nech si pospí. Asi po hodine zdravotného spánku sme ho zobudili, nemali sme to robiť, pretože s prehľadom svoju partiu (tuším to bolo s Ďurigom) vyhral.

Pomýlil si mosty: Jožo Soršák (už teraz riadny senior) v čase svojej funkcionárskej slávy (niekedy začiatkom 80–tych rokov) sa ako predseda šachového zväzu rád zúčastňoval otvorenia Tatranského pohára v Starom Smokovci v Grand hoteli. Otvorenie bolo spojené s „mulatčákom“ – dostatkom pitiva a jediva. Ako vzorný pracovník v Slovnafte Bratislava musel však ísť ráno na šichtu a tak v najlepšom nasadol na vlak. Vedel, že býva v Petržalke a teda musí prejsť po moste cez Dunaj. Čo sa však nestalo, Jožo vystúpil v Leopoldove, prešiel po moste, ale cez Váh...

Účel svätí prostriedky: Hrali sme zápas šachovej ligy – dôležitý o postup do prvej ligy celoštátnej – československej. Súperom nám, Tesle Bratislava, boli mladí talentovaní šachisti rezervy Slovana. Zápas sa pre nás nevyvíjal dobre, ostalo sa hrať iba na jednej šachovnici – zápas sa prerušil a ťah sa pečatil. Bola to práve moja patria s Róbertom Krajňákom, stál som úplne na prehru, ale my sme potrebovali túto partiu bezpodmienečne vyhrať. Čo teraz? Náš kapitán Tibor Molnár vymyslel spôsob. Po zistení, že sa môj súper v miestnosti nenachádza (odskočil si do neďalekej Natalky), jednoducho zamkol vchodové dvere. Odomkol ich samozrejme až po tom keď môjmu súperovi vypršal čas a teda partiu prehral. Bola z toho veľká aféra, mladý Krajňák si aj poplakal,  avšak partiár o svojej prehre podpísal, čo sa ukázalo ako rozhodujúce. Nepomohli ani protesty trénera Slovana majstra Šefca, do ligy sme postúpili my... Z rozprávania iných šachistov  viem, že sa stala podobná príhoda, keď  sa taktiež pečatilo a svojho súpera jeho protivník zamkol v hotelovej izbe (pochopiteľne stál horšie), avšak vyčkával pod oknom, čo sa bude diať. Skutočne, keď dotyčný precitol, začal z okna vykrikovať že mu idú hodiny. Jeho súper okoloidúcim promptne vysvetľoval, že to bude asi nejaký blázon, veď komu nejdú hodiny...

Dôveruj, ale preveruj: Cestovali sme na zápas do Tlmáč. V družstve nás malo byť osem, avšak sme sa pozbierali iba štyria (čo je minimálny počet k tomu, aby nás pripustili hrať), teda sme išli s jedným autom. Keď sme prišli na miesto, napadlo nás, že vyskúšame fintu. Neustále sme sa pozerali z okna, že kde je to druhé auto so zvyškom mančaftu a zároveň sme akoby mimochodom utrúsili, že by sme mohli zápas dohodnúť na remízu a zahrať si bleskový turnaj. Kapitán  družstva súpera s návrhom súhlasil vzhľadom k tomu, že domáci boli od nás papierovo slabší. Nakoniec sme si vymysleli výhovorku, že sa druhé auto pokazilo, ale to už bol výsledok zápasu podpísaný.

Logický úsudok: Skutočne sa raz stalo, že sme pre objektívnu príčinu – zdržanie pre autonehodu neprišli na zápas. Išlo o bežný karambol dvoch áut, našťastie bez zdravotných následkov. Jeden z nás, ktorý sa v aute nachádzal, nosil už dávnejšie barly  ako dôsledok predchádzajúceho úrazu pri turistike. Ako sme čakali políciu, dotyčný sa o barly opieral. Prítomný policajt, vidiac uvedené zdravotné pomôcky, sa opýtal „To už máte z tehoto prípadu“?

Ako dopadlo jedno ovplyvňovanie zápasu: Hrali sme v roku 1977 československú ligu,  BAZ Bratislava proti Tesle Karlín. Povedali sme si, že sa pokúsime Pražákov pred zápasom opiť. Boli sme všetko študenti a často sme navštevovali viechu v Karlovej Vsi (Ríbezlák), kde predávali lacné ríbezľové víno (jeden liter za 17 Kčs). Súpera sme tam nahnali večer pred zápasom  a statočne sme ho napájali až do záverečnej. Ešte ani to nestačilo a išli sme sa doraziť do náprotivného súkromníka, kde sa predávalo biele značkové kyslé víno, asi také, že keď ste si odpili, skrútil sa vám ušný lalok. Súpera sme vyprevadili na MHD (električky vtedy chodili celú noc) až do hotela Dukla. Počas jazdy niektorí jedinci v električke cvičili ako na bradlách (pamätám si napr. pána Trmala). Ešte je potrebné dodať to najdôležitejšie, že na druhý deň sme  vysoko prehrali 6:2...

Čo všetko sa dá stihnúť: Hrával som za Teslu Bratislava československú ligu. Miestnosť bola na Exnárovej ul. na Štrkovci, v sobotu sa vo vedľajších miestnostiach konali krúžky klavíra, čo šachistov aj vyrušovalo. Sťažoval si na to bradatý šachista z Prahy Přibyl, na čo sme museli jeho partiu premiestniť do inej miestnosti, kde klavír až tak nebolo počuť. V jednom zápase s Vyšehradom Praha sa mi podarilo odohrať „miniatúrku“ s mojim súperom Stulíkom a vo víťaznom ťažení som vzápätí pokračoval v basketbale, keď sa mi podarilo ešte vzápätí odohrať zápas vysokoškolskej ligy. Po vrátení sa z basketbalu niektoré partie šachového zápasu ešte neskončili...

Návšteva z NDR: V roku 1977 sme sa zúčastnili ako študenti z Bratislavy družobného zápasu so šachistami z Drážďan. Najprv sme boli my v Drážďanoch, z ktorých mi utkvelo v pamäti, že išlo o nové budovy, nič staré sme tam nevideli (zrejme to boli následky zo známeho bombardovania). My sme tam boli ubytovaní v takých starých cholera barakoch. Večer nás pozvali na diskotéku do športového  internátu, kde bývali nádejní atléti hádam od 14 rokov, izolovaní od rodičov  a spoločnosti, pričom ich jediným poslaním bolo dopracovať sa všetkými možnými prostriedkami na vrcholnú úroveň za účelom zviditeľnenia NDR vo svete. V rámci odvety sme našim nemeckým priateľom vybavili ubytovanie v novopostavenom internáte Družba. Ako sme s nimi išli z hlavnej  stanice, tak si všimli, že v kine Dukla dávajú film Čeľuste, ktorý chceli hneď vidieť a vôbec im pri tom nevadilo, že tam nie je nemecký dabing. Pomysleli sme si, že v tom NDR musí byť ešte väčšia cenzúra než u nás. V rámci družby sme ich zaviedli do V–klubu, kde sa im páčili naše dievčatá (Nemky sú biele a majú hrubé nohy). Absolvovali sme s nimi tiež známu  tortúru Ríbezlák, súkromník s trasou popri potrubí cez cintorín Slávičie údolie až do Unic–klubu na internáte v Mlynskej doline, kde sa konala diskotéka. Myslím si, že Nemci od nás odišli spokojní a obohatení o nové zážitky a známosti.

 

(FM Dušan Mikuláš) 

2% pre BŠZ

Vážení členovia šachových klubov BŠZ,

radi by sme Vás požiadali o darovanie 2% zo zaplatenej Dane z príjmov pre Bratislavský šachový zväz, ktorého členmi ste aj Vy.

Informácia k možnosti pomôcť svojmu klubu 2% z dane prostredníctvom BŠZ:
 
Chcete darovať svojmu klubu 2% z dane, ale ten nie je registrovaný ako prijímateľ? Žiadny problém, môžete mu pomôcť prostredníctvom BŠZ.

Viac informácii...